sv. Ján Pavol II.

Svätý Ján Pavol II., vlastným menom Karol Józef Wojtyla

Sviatok: 22. október

* 18. máj1920 Wadowice, Poľsko
+ 2. apríl 2005 Rím, Taliansko

Pontifikát: 1978-2005

Význam mena Ján: Boh je milostivý (hebr.); Pavol: malej postavy (lat.); Karol: silný, mužný, slobodný (zast. nem.); Jozef: Boh pridal, rozhojnil (hebr.)

Patrón slovenských horských záchranárov

Svätý Ján Pavol II.

Karol Józef Wojtyła sa narodil vo Wadowiciach (Poľsko) 18. mája 1920 ako druhý syn Karola Wojtyłu a Emílie, rodenej Kaczorowskej. Sviatosť krstu prijal 20. júna vo farskom kostole vo Wadowiciach.

Radosť a pokoj detských čias boli veľmi skoro otrasené predčasným odchodom matky, ktorá zomrela, keď mal Karol deväť rokov. O tri roky neskôr (1932) zomrel aj jeho starší brat Edmund a v roku 1941, vo veku dvadsaťjeden rokov, stratil Karol aj svojho otca.

Bol vychovaný v zdravej vlasteneckej a náboženskej atmosfére. Od otca, človeka hlboko kresťanského, sa naučil súcitu a láske k blížnym, ktoré živil vytrvalou modlitbou a sviatostným životom.

Pápež2c

Malý Karol Wojtyla

Črty spirituality, ktorej zostal verný až do smrti, boli úprimná oddanosť Duchu Svätému a láska k Panne Márii. Jeho vzťah s Božou Matkou bol obzvlášť hlboký a živý. Prežíval ho s nežnosťou dieťaťa, ktoré sa zveruje do náručia matky, a zároveň s mužnosťou rytiera vždy pripraveného načúvať príkazom svojej Panej: ,,Urobte všetko, čo vám povie!“ Úplná odovzdanosť Márii, ktorú ako biskup vyjadril mottom „Totus tuus“ odhaľovala jeho tajomstvo dívať sa na svet očami Božej Matky.

Osobnosť mladého Karola vyzrievala aj v súvislosti s bohatstvom jeho intelektuálnych, morálnych a duchovných darov a taktiež v spojitosti s udalosťami tej doby, ktorá poznačila históriu jeho vlasti a Európy.

V období gymnaziálnych štúdií sa v ňom prebudilo nadšenie pre divadlo a poéziu, ktoré rozvíjal prostredníctvom činnosti divadelného krúžku na Filologickej fakulte Jagelonskej univerzity, na ktorú sa zapísal v akademickom roku 1938.

Počas obdobia nacistickej okupácie Poľska tajne pokračoval v štúdiu a zároveň pracoval štyri roky (október 1940 – august 1944) ako robotník vo fabrike Solvay. Mohol tak osobne a zblízka prežívať sociálne problémy späté s pracovnými podmienkami a získavať cenné skúsenosti, ktoré neskôr zúročil vo svojom sociálnom magistériu najprv ako arcibiskup Krakova, a potom ako Najvyšší veľkňaz.

V tých rokoch v ňom dozrela túžba po kňazstve, a tak sa začal od roku 1942 zúčastňovať tajných prednášok z teológie vo veľkom seminári v Krakove. Pri rozlišovaní povolania mu veľmi pomáhal jeden laik, pán Jan Tyranovsky, opravdivý apoštol mládeže. Už vtedy mal mladý Karol jasné povedomie o univerzálnom povolaní všetkých kresťanov k svätosti a o nezastupiteľnej úlohe laikov v poslaní Cirkvi.

Kňazské svätenie prijal 1. novembra 1946. Na druhý deň, v sugestívnej atmosfére krypty sv. Leonarda v katedrále na Waweli, celebroval primičnú svätú omšu.

Neskôr ho poslali do Ríma, aby si doplnil teologické vzdelanie. Stal sa študentom Teologickej fakulty na Pápežskej dominikánskej univerzite Angelicum. Tu usilovne čerpal z prameňa zdravej kresťanskej náuky a taktiež zažil prvé stretnutie so živosťou a bohatstvom univerzálnej Cirkvi v určitej privilegovanej situácii, ktorú mu ponúkal život za ,,železnou oponou.“ Do tohto obdobia spadá aj stretnutie Karola Wojtyłu s pátrom Piom z Pietrelčiny.

V júni roku 1948 obhájil svoju doktorskú prácu a vrátil sa do Krakova, aby začal svoju pastoračnú činnosť ako kaplán. Vo svojej kňazskej službe sa daroval s nadšením a veľkorysosťou. Keď sa habilitoval na docenta, začal vyučovať na Teologickej fakulte Jagelonskej univerzity a po jej zrušení na fakulte kňazského seminára v Krakove a na Katolíckej univerzite v Lubline.

Roky, ktoré strávil medzi mladými, mu umožnili poznať do hĺbky nepokoj ich srdca a ako kňaz sa pre nich stal nielen učiteľom, ale aj duchovným sprievodcom a priateľom.

Vo veku 38 rokov bol vymenovaný za pomocného biskupa Krakovskej diecézy. Biskupskú vysviacku prijal 28. septembra 1958 z rúk arcibiskupa Eugeniusza Baziaka. V roku 1964 bol vymenovaný za arcibiskupa Krakova a Pavol VI. ho 26. júna 1967 kreoval za kardinála.

Ako pastier Krakovskej diecézy si okamžite získal vážnosť ako človek neoblomnej a odvážnej viery, blízky ľuďom a ich problémom.

V diskusiách sa prejavoval ako ten, ktorý je schopný načúvať a viesť dialóg. Nikdy nepodliehal kompromisom, ale hájil pred všetkými primát Boha a Krista ako základ pravého humanizmu a ako prameň neodňateľných práv ľudskej osoby. Vzbudzoval lásku v srdciach svojich diecéznych veriacich, požíval úctu spolubratov v biskupskej službe a vyvolával obavy u tých, ktorí v ňom videli protivníka.

Proroctvo

Pred viac ako 150- rokmi , sa v jednej knihe poézie objavilo proroctvo, ktoré predpovedalo slovanského pápeža:

„Uprostred veľkých búrok Boh rozkolíše veľký zvon. To slovanskému pápežovi už pripravujú trón.

Ten nezuteká pred šabľami ako hociktorý Talian. Ten s božskou odvahou proti šabliam sa stavia.

Prorokom bol Poliak Július Slowacki, básnik a vizionár, ktorý žil mimo svojej vlasti a zomrel ako 40- ročný, v roku 1849.

Pontifikát

16. októbra 1978 bol zvolený za pápeža a biskupa Ríma a prijal meno Ján Pavol II. Svojím pastierskym srdcom, plne darovaným veci Božieho kráľovstva, objímal celý svet. Kristova láska ho viedla k tomu, aby navštevoval rímske farnosti a aby zvestoval evanjelium vo všetkých prostrediach. Ona bola hnacím motorom jeho nespočetných apoštolských ciest na rozličné kontinenty, na ktoré sa podujal, aby posilnil vo viere veriacich v Krista, aby potešil zarmútených a skleslých a taktiež, aby priniesol posolstvo zmierenia medzi kresťanské cirkvi a budoval mosty priateľstva medzi veriacimi v jedného Boha a ľuďmi dobrej vôle.

Erb

Symboly pjp2erbápežskej autority sa skladajú z tiary a kľúčov svätého Petra, z ktorých je jeden zlatý a druhý strieborný vzájomne prekrížené a spojené červenou šnúrou. Nachádzajú sa v pozadí osobného pápežovho erbu.

Erb Jána Pavla II. je prejavom úcty k hlavnému tajomstvu kresťanstva, a to Vykúpeniu.

V centre zobrazuje kríž, ktorého tvar, ale nekorešponduje so žiadnym zo zvyčajných heraldických vzorov. Dôvod nezvyčajného premiestnenia vertikálnej časti kríža je nám jasný hneď, keď preskúmame druhý objekt, ktorý je vložený do erbu: veľké a majestátne M, ktoré pripomína prítomnosť Madony pod krížom a jej výnimočná účasť na Vykúpení.

Veľká úcta pápeža k Najsvätejšej Panne sa ukazuje týmto spôsobom, ako to vyjadrovalo motto ešte kardinála Wojtylu: TOTUS TUUS.

Nemôžeme zabudnúť, že práve na území Krakovskej cirkevnej provincie sa nachádza preslávená mariánska svätyňa v Czentstochovej, kde poľský ľud už dlhé storočia živí svoju synovskú úctu k Madone.

Pútnik

Iba tri mesiace po svojom zvolení sa Svätý Otec vybral na prvú cestu mimo Talianska. Smer putovania: Mexiko. Niekoľko dní predtým sa vyslovil, že sa chce stať putujúcim pápežom. Povedal: „Chcem zájsť za všetkými ľuďmi, za všetkými, ktorí sa modlia, a tam, kde sa modlia, za beduínom v stepi, za karmelitánom a cisterciánom v kláštore, za chorými, čo trpia na posteli, predovšetkým za utláčanými a ponižovanými. Chcel by som prekročiť prah všetkých domov“.

Dňa 3. júna 1979  Karol Wojtyla navštevuje rodné Poľsko. Prvý raz sa stalo, že pápež navštívil komunistickú krajinu. Po prvýkrát v histórii vstupuje pápež do Bieleho domu. Objavilo sa heslo: „Wojtyla superstar“.

Dňa 28. novembra 1979. Turecko.  Týždenník Milyet (Národ) uverejňuje na prvej strane  list Aliho Agču, teroristu: „Veliteľ križiakov Ján Pavol II.,“ píše sa v liste, „prichádza do Turecka vyslaný západnými imperialistami… Ak sa táto návšteva nezruší, je isté, že zabijem pápeža.“

Rio de Janeiro v Brazílii. Na dlážke jednej chudobnej kaplnky, zasvätenej svätému Františkovi pápež zvolal: „Mysliac na tých, čo sú bohatí a uzatvárajú sa pred Bohom i pred ľuďmi, Kristus povedal: „Beda vám!“. Kiež by ich táto pravda aspoň trápila!“ 

V meste Marituba Wojtyla navštívil nemocnicu pre malomocných. „Je hrozne horúco, Svätý Otče,“ povedal mu jeden z malomocných, „ale naša láska k vám je ešte horúcejšia.“Pápež objímal všetkých, ktorí boli schopní objímať.

Atentát

13. máj 1981, streda, 17 hodín, 17 minút. Biele auto s otvorenou strechou, v ktorom stojí pápež, prechádza Námestím svätého Petra . Jeden mladík dvíha pravú ruku s pištoľou a strieľa. Wojtyla  klesá do náručia svojho sekretára. Šepce po poľsky: „Matička moja, Matička moja!“ Ten, čo vystrelil,  sa volá Mohammad Ali Agča.

Pápež3Podľa spisu východonemeckej STASI poverila KGB zorganizovaním atentátu bulharskú tajnú službu.

Pápež prežil ťažké dni po atentáte v úplnej jasnosti ducha, rozjímajúc  o Božej vôli, ktorú voči nemu Pán prejavil prostredníctvom utrpenia. Ešte v  v nemocnici, verejne odpustil svojmu atentátnikovi.

Je 13. máj 1982. Rok po atentáte. Ján Pavol II. prichádza konať ďakovnú púť do svätyne Panny Márie Fatimskej.   „Za to, že som si zachránil v ten deň život,“ hovorí Svätý Otec, „vďačím Panne Márii Fatimskej.“ „Cítil som, ako Božia ruka odchýlila letiacu guľku“ Medzi drahokamy v zlatej korune sochy fatimskej Panny Márie vkladá Svätý Otec jednu z guliek, ktorými bol zasiahnutý. Zapadla presne.

Vo Fatime pred svätyňou pristupuje k  oltáru kňaz – tradicionalista a chystá sa napadnúť pápeža bodákom. Kričí: „Cirkev je v kríze vinou pápeža!“ Kňaza zrazia na zem a odvádzajú.Kričí: „Smrť Druhému vatikánskemu koncilu! Pápež podporuje medzinárodný komunizmus!“

V decembri 1982 prichádza pápež Wojtyla do rímskej väznice di Rebibbia, kde sa stretol medzi štyrmi očami s Alim Agčom, odsúdeným talianskym súdom na doživotie. Neskôr to pápež komentoval slovami: „Rozprával som sa s ním ako s bratom, ktorému som odpustil. O čom sme sa rozprávali, ostane tajomstvom medzi mnou a ním.“

Otec všetkých

Kalkata. Vstupuje do Domu umierajúcich, ktorý založila matka Tereza. V jednej miestnosti na zemi ležia muži. Wojtyla ich jedného za druhým hladí a objíma. Traja z nich sú malomocní. V druhej miestnosti sú ženy. Do ticha, ktoré tu panuje, sa ozýva výkrik: „Som sama, som sama! Vráť sa ešte raz!“ S pohnutím na tvári pápež pritisne ku sebe ženinu tvár. Potom  vychádza na námestíčko pred budovu, kde prednesie modlitbu: „Všemohúci Bože, Otec chudobných, uteš chorých ľudí, daj nádej zomierajúcim. Ó, Bože nežnosti a súcitu, požehnaj tých, čo umierajú, všetkých, čo sa o chvíľu stretnú s tebou tvárou v tvár.“

pápež5Bazilika svätého Martina v Tours sa pri návšteve Svätého Otca naplnila chorými na nosidlách, chromými na vozíčkoch, chorými na rakovinu a AIDS. Keď prechádza popri troch prostitútkach, jedna sa priblíži rozochvená k pápežovi a pobozká ho na líce. Wojtyla sa usmeje a dá jej požehnanie.

Holandsko. Pápež sa tu stretáva so študentmi na pôde jedného katolíckeho kolégia. Hovorí:„Evanjelium nám ukazuje Krista náročného, ktorý vyžaduje prirodzenú nerozlučnosť manželstva, ktorý odsudzuje cudzoložstvo, dokonca aj ako žiadosť mysle. V skutočnosti Kristus nepozná zhovievavosť vo veci potratov, pohlavných stykov pred manželstvom, ani v homosexuálnych vzťahoch. Nezabudnite, že povoľnosť v mravoch nerobí ľudí šťastnými a nerobí ich šťastnými ani konzumná spoločnosť.“

Na ceste, ktorá vedie z letiska do Sarajeva, po ktorej má ísť pápež, našli pod mostom dvadsať mín. V záujme väčšej bezpečnosti navrhli pápežovi letieť do katedrály helikoptérou. „Nie“, odpovedal pápež, „pôjdem v papamobile.“

Po prvýkrát v histórii, putuje pápež do jaskyne Panny Márie Lurdskej v Pyrenejskom pohorí, kde sa zjavovala Bernardete Soubirous.

Na Katolíckom dni rakúskych veriacich Wojtyla povedal, že chce pri nohách kríža vziať na plecia aj bremeno viny Európy a prosí o odpustenia za túto vinu: „Ak sa na jednej strane môžeme hrdiť naším Pánom Ježišom Kristom a jeho posolstvom, na druhej strane musíme priznať, a prosiť o odpustenie, za mnohé previnenia, ktorých sme sa my, kresťania, dopustili.“

Dňa 25. marca 1984 prichádza do Vatikánu socha Panny Márii Fatimskej na oslavu Jubilea rodiny. Pápež pred ňou koná zasvätenie Cirkvi a sveta Panne Márii. Na verejnosti sa viackrát vyjadril o Panne Márii ako o Spoluvykupiteľke. Na generálnej audiencii 8. septembra 1982 povedal: „Panna Mária, aj keď bola počatá a narodená bez poškvrny hriechu, obdivuhodným spôsobom spolutrpela so svojím Božským Synom, aby sa stala Spoluvykupiteľkou ľudstva.“

Jeho žiarivý učiteľský úrad nemal iný cieľ, než vždy a všade hlásať Krista, jediného Spasiteľa človeka.

Vo svojom neobyčajnom misionárskom zápale mal obrovskú lásku k mladým ľuďom. Zaviedol tradíciu zvolávania svetových dní mládeže, ktoré mali pre neho cieľ zvestovať novým generáciám Ježiša Krista a jeho evanjelium a urobiť tak z mladých ľudí protagonistov vlastnej budúcnosti a spolupracovníkov pri vytváraní lepšieho sveta.

Jeho starostlivosť ako pastiera celej Cirkvi sa prejavila zvolaním početných zasadnutí biskupskej synody, zriaďovaním nových diecéz a cirkevných administratívnych oblastí, promulgovaním Kódexu kánonického práva latinského obradu a Kódexu kánonov východných cirkví, vydávaním encyklík a apoštolských exhortácií. Aby umožnil Božiemu ľudu prežiť okamihy intenzívnejšieho duchovného života, vyhlásil Jubilejný rok vykúpenia, Mariánsky rok, Rok Eucharistie a Veľké Jubileum roku 2000.

Vyzýval ľudí, aby rúcali múry rozdelenia, aby nepodliehali rezignácii, ale naopak, aby sa vydali smerom k duchovnej, morálnej a materiálnej obnove.

Svoj dlhý a plodný pozemský život zavŕšil v Apoštolskom paláci vo Vatikáne v sobotu 2. apríla 2005 na vigíliu Nedele ,,in Albis“, ktorú on sám nazval Nedeľou Božieho milosrdenstva. Slávnostné pohrebné obrady sa konali na Námestí sv. Petra 8. apríla 2005.

Dojemné svedectvo o dobre, ktoré vykonal, bolo potvrdené účasťou mnohých delegácií prichádzajúcich z celého sveta a miliónmi mužov a žien, veriacich a neveriacich, ktorí v ňom spoznali zreteľné znamenie Božej lásky k ľudstvu. Za svätého bol vyhlásený spolu s pápežom Jánom XXIII. 27. apríla 2014 na Námestí sv. Petra v Ríme. Kanonizoval ich pápež František za prítomnosti emeritného pápeža Benedikta XVI.

Ospravedlnenia

  • 31. októbra 1992 sa ospravedlnil za prenasledovanie talianskeho filozofa a vedca Galilea Galileiho v súdnom procese vedenom rímskokatolíckou cirkvou v roku 1633.
  • 9. augusta 1993 sa ospravedlnil za účasť Katolíckej cirkvi na obchode s otrokmi.
  • V máji 1995 v Česku prosil o odpustenie za úlohu, ktorú cirkev zohrala v náboženskej vojne proti reformácii.
  • 10. júla 1995 poslal list „všetkým ženám“ s ospravedlnením za to, že cirkev bola proti právam žien a za historické znevažovanie žien.
  • 16. marca 1998 sa ospravedlnil za nečinnosť a mlčanie rímskokatolíckej cirkvi počas holokaustu.
  • 18. decembra 1999 sa ospravedlnil za popravu Jana Husa v roku 1415.
  • Počas verejného ospravedlnenia 12. marca 2000 poprosil o odpustenie za hriechy katolíkov v minulosti, za násilie „na právach národnostných skupín a jednotlivcov a za opovrhovanie ich kultúrou a náboženskými tradíciami.“
  • 4. mája 2001 sa ospravedlnil patriarchovi Konštantínopolu za štvrtú križiacku výpravu v roku 1204.
  • 22. novembra 2001 sa cez internet ospravedlnil za hrubé zaobchádzanie misionárov k domorodému obyvateľstvu v Južnom Pacifiku.

Sociálne a politické postoje

Ján Pavol II. bol, čo sa týka doktrín a vecí súvisiacich s pôrodnosťou a postavením žien, považovaný za konzervatívneho. Listy týkajúce sa ľudskej sexuality, nazývané Teológia tela, sú rozšírením meditácií o prirodzenej mužskosti a ženskosti, ktorá vedie k láske a k sexu. Tieto učenia reprezentujú zásadný vývoj v katolíckom učení o sexe.

Ohľadom interupcií pápež napísal: „Stále existuje legálne zabitie ľudskej bytosti, ktorá má vedomie, ale ešte nie je narodená. A v dnešných časoch hovoríme o zabití, ktoré je umožnené ničím menším, než demokraticky zvoleným parlamentom, ktorý je považovaný za pokrokový výdobytok spoločnosti a celého ľudstva.“

Bol kritický k liberálnej teológii, ktorá skôr kopíruje liberálnu politiku na úkor duchovnej liberalizácie. V roku 1995 v encyklike Evangelium Vitae (Evanjelium života) znova presadil za hlavnú hodnotu cirkvi ľudský život. Rozšíril ju tiež o odsúdenie interupcie, eutanázie a o všetky použitia trestu smrti, čo označil ako súčasti „kultúry smrti“, ktorá prenikla do moderného sveta. Jeho postoje k vojne, trestu smrti, k odpusteniu dlhov pre rozvojové krajiny a k chudobe sú označované ako liberálne, čo ukazuje, že je niekedy ťažké označiť náboženských vodcov ako „konzervatívnych“ či „liberálnych“.

Pápež, ktorý nastúpil do úradu v čase, keď Sovietsky zväz kontroloval jeho rodnú krajinu Poľskú ľudovú republiku, ako aj zvyšok Východnej Európy, bol tvrdý kritik komunizmu a ponúkal spoluprácu v boji za zmenu, napríklad poľskému hnutiu Solidarita. Sovietsky vodca Michail Gorbačov raz povedal, že pád železnej opony by bez Jána Pavla II. bol nemožný [1]. Tento pohľad zdieľali mnohí ľudia v postkomunistických štátoch, americký prezident Ronald Reagan, ako aj hrdinovia zodpovední za ukončenie komunistického útlaku. V neskorších rokoch pápež kritizoval aj niektoré extrémne verzie korporátneho kapitalizmu.

V roku 2000 verejne podporil kampaň za odpustenie afrického dlhu vedenú írskymi rockovými hviezdami Bobom Geldofom a Bonom. V tom čase bolo zverejnené, že nahrávanie pesničiek U2 bolo neustále prerušované pápežovými telefonátmi.

V roku 2003 sa Ján Pavol II. stal prominentným kritikom americkej invázie do Iraku. Poslal svojho „ministra mieru“, Pío kardinála Laghiho na rozhovory s prezidentom Spojených štátov Georgeom Bushom, aby vyjadril svoj odpor voči tejto vojne. Ján Pavol II. povedal, že to musí byť na pleciach OSN, ako vyriešiť medzinárodný konflikt diplomatickou cestou, a že jednostranná agresia je zločin voči mieru a porušeniemedzinárodného práva.

Pri vyjednávaniach s Európskou úniou o novej ústave v roku 2003 a 2004, sa vatikánskym predstaviteľom nepodarilo presadiť zmienku o „kresťanskom dedičstve“, čo bol jeden z cieľov, ktoré si želal pápež.

Pápež bol tiež jedným z hlavných kritikov homosexuálnych manželstiev. Vo svojej poslednej knihe, Pamäť a identita, Ján Pavol II. opisuje „nátlak“ na Európsky parlament, aby nepovolil homosexuálne manželstvo. Agentúra Reuters citovala pápeža: „Je legitímne a nevyhnutné opýtať sa seba samého, či to nie je časť novej diabolskej ideológie, možno viac vnútornej a skrytej, ktorá skúša postaviť proti sebe ľudské práva proti rodine a proti človeku.“

Pápež tiež kritizoval transsexualitu a zmenu pohlavia ľudí. Kongregácia za doktrínu viery, ktorej predsedá, ich označila za ľudí s „mentálnymi patológiami“.

Encykliky:

  1. Redemptor hominis (Vykupiteľ človeka). Encyklika, ktorou sa na začiatku svojho pontifikátu obracia na ctihodných bratov v biskupskej službe, na kňazov a na rehoľné rodiny, na synov a dcéry Cirkvi a na všetkých ľudí dobrej vôle. 4. marca 1979
  2. Dives in misericordia (O Božom milosrdenstve). 30. decembra 1980
  3. Laborem exercens (O ľudskej práci). 14. septembra 1981
  4. Slavorum apostoli (Apoštoli Slovanov). Encyklika na pamiatku evanjelizačného diela svätého Cyrila a Metoda po jedenástich storočiach. 2. júna 1985
  5. Dominum et Vivificantem (Pán a darca života). O Duchu Svätom v živote Cirkvi a sveta. 18. mája 1986
  6. Redemptoris Mater (Matka Vykupiteľa). O preblahoslavenej Panne Márii v živote Cirkvi. 25. marca 1987
  7. Sollicitudo rei socialis. Sociálna encyklika vydaná pri príležitosti 20. výročia encykliky Populorum Progressio. 30. decembra 1987
  8. Redemptoris missio (Misia Vykupiteľa). O trvalej platnosti misionárskeho poslania Cirkvi. 7. decembra 1990
  9. Centesimus annus. Encyklika k stému výročiu encykliky Rerum Novarum. 1. mája 1991
  10. Veritatis splendor (Jas pravdy). O niektorých základných otázkach morálneho učenia Cirkvi. 6. augusta 1993
  11. Evangelium vitae (Evanjelium života). O hodnote a nenarušiteľnosti ľudského života. 25. marca 1995
  12. Ut unum sint (Aby boli jedno). O ekumenickom úsilí. 25. mája 1995
  13. Fides et ratio (Viera a rozum) O vzťahoch medzi vierou a rozumom. 14. septembra 1998
  14. Ecclesia de Eucharistia. O Eucharistii a jej vzťahu k Cirkvi. 17. apríla 2003