Celý príhovor pápeža občianskej spoločnosti Ekvádoru

Vatikán 20. júla – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri stretnutí s občianskou spoločnosťou Ekvádoru v utorok 7. júla v Kostole sv. Františka v Quite.Vatikán 20. júla – Prinášame plné znenie príhovoru Svätého Otca Františka pri stretnutí s občianskou spoločnosťou Ekvádoru v utorok 7. júla v Kostole sv. Františka v Quite.

ANSA836570_Articolo

Milí priatelia, dobrý večer (a prepáčte mi, že si stanem bokom, ale potrebujem svetlo na papier, nevidím dobre). Teším sa z toho, že tu môžem byť s vami, mužmi a ženami, ktorí reprezentujete a napĺňate dynamikou spoločenský, politický a ekonomický život krajiny.

Tesne pred vstupom do kostola mi pán starosta odovzdal kľúče od mesta. Takže môžem povedať, že tu v kostole sv. Františka v Quite som vlastne doma. Toto vaše otvorenie dverí mi ako prejav dôvery a lásky z vašej strany dovoľuje uviesť niekoľko kľúčových aspektov spoločenského života občanov počnúc skúsenosťou rodinného života.

Naša spoločnosť bude víťaziť len vtedy, keď sa každý jednotlivec, každá skupina spoločnosti bude skutočne cítiť doma. V rodine sú všetci doma – rodičia, starí rodičia, i deti; nikto nie je vylúčený. Ak sa niekto ocitne v ťažkostiach, akokoľvek by boli vážne či „zaslúžené“, ostatní mu prichádzajú na pomoc a podporujú ho; jeho bolesť sa stáva bolesťou všetkých.

Prichádza mi na myseľ obraz z tých žien, manželiek, videl som ich v Buenos Aires počas dní návštevy v rade na vstup do väzenia, aby mohli vidieť syna, alebo manžela, ktorý sa nezachoval dobre, aby som to povedal jednoducho, ale neopustia ich, pretože naďalej patria do domu. Ako nás učia tieto ženy! Nemalo by tomu rovnako i v spoločnosti? A predsa naše sociálne vzťahy či politické zápolenie, v najširšom slova zmysle – nezabúdajme, že politika, ako povedal Pavol VI., je jednou z najvyšších foriem dobročinnej lásky – často toto naše konanie je založené na konkurenčnom súperení, ktoré produkuje skartovanie. Moja pozícia, moja idea, môj plán sa upevňujú, keď som schopný zvíťaziť nad druhým, získať prevahu, odsunúť ho. Tak  budujeme kultúru skartovania, ktorá dnes nadobudla šírku svetových rozmerov. Toto znamená byť rodinou? V rodinách sa všetci podieľajú na spoločnom projekte, všetci pracujú v záujme spoločného dobra a to bez „odpísania“ jednotlivca. Naopak, je podporovaný a povzbudzovaný ostatnými. Hádajú sa, ale je tam niečo, čo odoláva: rodinná väzba. Rodinné hádky sú neskôr zmiereniami. Radosti a strasti každého sú všetkými prijaté za svoje vlastné. Toto znamená byť rodinou! Kiež by sme sa pozerali na politických rivalov alebo na suseda tými istými očami ako sa pozeráme na deti, manželku alebo manžela, otca alebo matku. Aké pekné by to bolo! Milujeme našu spoločnosť, alebo zostáva niečím vzdialeným, niečím anonymným, čo sa nás netýka, nemá vplyv na nás, nezaujíma nás? Milujeme našu krajinu, komunitu, ktoré sa snažíme budovať? Milujeme iba v pojmoch diskutovaných vo svete ideí? Sv. Ignác – dovoľte mi reklamu – sv. Ignác nám v Duchovných cvičeniach povedal, že láska sa viac prejavuje skutkami ako slovami. Milujme spoločnosť viac skutkami ako slovami! V každom človeku, v praxi, v živote, ktorý zdieľame. On nám tiež povedal, že láska sa vždy komunikuje, má tendenciu komunikovať, nikdy nie izolovať. Dve kritériá, ktoré nám môžu pomôcť pozerať sa na spoločnosť inými očami. Nielen pozerať na ňu! Vnímať ju, cítiť s ňou, myslieť na ňu, dotýkať sa jej, projektovať ju.

Z tohto citu vytrysknú jednoduché gestá, ktoré posilňujú osobné vzťahy. Na dôležitosť rodiny ako bunky spoločnosti som poukázal pri rôznych príležitostiach. V rodine jej členovia nadobúdajú základné hodnoty, ktorými sú láska, bratské spoločenstvo a vzájomný rešpekt. Tie sa zas premietajú do podstatných hodnôt spoločnosti, ktorými sú: nezištná dobročinnosť, solidárnosť a subsidiárnosť. Teda vychádzajúc z tejto domácej spolupatričnosti, z tohto pohľadu na rodinu, uvažujme nad spoločnosťou prostredníctvom týchto sociálnych hodnôt, ktoré absorbujeme doma, v rodine: cez dobročinnosť, solidaritu a subsidiaritu.

Nezištná dobročinnosť. Pre rodičov sú všetky ich deti – i keď povahovo rôzne – rovnako hodné ich lásky. A naopak, keď sa dieťa odmieta deliť s tým, čo od nich ako rodičov zadarmo dostáva, rozbíja tento vzťah alebo sa dostáva do krízy, čo je častejší jav. Prvé reakcie, ktoré si matka neraz spočiatku ani sama neuvedomuje, začínajú vtedy, keď čaká ďalšie dieťa: dieťa začne mať podivné správanie, začne sa búriť, pretože v jeho psychike zasvieti červené svetlo: pozor, je tu súperenie, pozor, už nie si viac jediné. Je to zaujímavé. Láska rodičov mu pomáha vyjsť zo svojho sebectva, aby sa naučilo žiť spoločne s tým alebo tou, ktorá je na ceste a s ostatnými, aby sa naučilo zriekať sa pre to, aby sa otvorilo voči druhému.

Rád sa detí pýtam: ‚Keď máš dva cukríky a príde tvoj priateľ, čo urobíš?‘ Vo všeobecnosti mi hovoria: ‚Dám mu jeden.‘ Vo všeobecnosti. ‚A ak máš jeden cukrík a príde tvoj priateľ, čo urobíš?‘ Tam sú už neisté, prechádzajú od ‚dám mu ho‘ k ‚podelíme sa‘, alebo ‚dám si ho do vrecka.‘ Dieťa, ktoré sa učí otvárať sa voči ostatným. V sociálnej oblasti toto znamená, že nezištnosť nie je doplnkom, ale nevyhnutnou podmienkou pre spravodlivosť. Nezištnosť je nevyhnutným predpokladom pre spravodlivosť. To, čím sme a čo máme, nám bolo dané, aby sme to dali do služby druhým: zadarmo sme dostali, zdarma to dávame. Našou úlohou je, aby to prinieslo plody v dobrých skutkoch. Dobrá sú určené pre všetkých, a hoci by niekto staval svoj majetok na obdiv – čo je legitímne –, viaže sa naň sociálna hypotéka. Vždy. Takto sa prekonáva ekonomický koncept spravodlivosti, založený na princípe kúpno-predajných vzťahov, princípom sociálnej spravodlivosti, ktorá bráni základné právo osoby na dôstojný život.

A pokračujúc ohľadom spravodlivosti, využívanie prírodných zdrojov, tak bohatých v Ekvádore, nesmie mať za cieľ rýchly zisk. Byť správcami tohto bohatstva, ktoré sme dostali nás zaväzuje voči spoločnosti ako celku a tiež voči budúcim generáciám, ktorým toto dedičstvo nemôžeme odovzdať bez náležitej starostlivosti o životné prostredie, bez uvedomia si vďačnosti, ktorá je výsledkom kontemplácie nad stvoreným svetom. Dnes nás tu sprevádzajú i bratia z pôvodných národov pochádzajúcich z ekvádorskej Amazónie. Táto oblasť je jednou „z najbohatších čo do rôznorodosti biologických druhov, druhov endemických, málo zastúpených či s nízkym stupňom účinnej ochrany. Nachádzajú sa v nej oblasti, ktoré si vyžadujú zvláštnu starostlivosť z dôvodu ich enormnej dôležitosti pre celosvetový ekosystém, keďže ide o vysoko komplexnú biodiverzitu, ktorú je takmer nemožné úplne preskúmať. Ak však bude táto oblasť vypaľovaná či vyhládzaná, len aby sa získal priestor pre poľnohospodárstvo, za niekoľko rokov dôjde k strate nespočetného množstva biologických druhov, alebo sa tieto oblasti premenia na vyprahnuté púšte“ (porov. Laudato si’, 37-38).

Práve v tomto má Ekvádor spoločne s ostatnými krajinami amazonského pralesa príležitosť praktizovať pedagogiku integrálnej ekológie. Svet sme dostali do dedičstva po našich predkoch, no pamätajme tiež, že sme ho prijali ako pôžičku od našich detí a budúcich generácií, ktorým ho musíme odovzdať! A to lepší! Toto je nezištnosť!

bratstva prežívaného v rodine sa rodí druhá hodnota: spoločenská solidárnosť, ktorá nespočíva len v pomoci núdznym, ale aj v zodpovednosti jedných za druhých. Ak v druhom človeku rozpoznáme brata, nik nemôže zostať vylúčený, nik nemôže zostať oddelený. Tak ako mnohé latinskoamerické národy, aj Ekvádor v súčasnosti zažíva hlboké spoločenské a kultúrne zmeny, nové výzvy, ktoré si vyžadujú participovanie všetkých zainteresovaných subjektov. Migrácia, sústreďovanie sa do miest, konzumný spôsob života, kríza rodiny, nezamestnanosť, množstvo chudoby spôsobujú neistoty a napätia predstavujúce hrozbu pre sociálne spolunažívanie. Predpisy a zákony, a tiež projekty občianskej spoločnosti, sa majú usilovať o začlenenie (inklúziu), aby sa napomohlo vytváraniu priestoru pre dialóg a pre stretávanie sa, a teda aby akýkoľvek prejav represie, neobmedzenej kontroly a potláčania slobody zostal už iba trpkou spomienkou. Nádej na lepšiu budúcnosť si vyžaduje ponúknuť občanom, najmä mladým ľuďom, reálne možnosti tvorbou zamestnanosti s ekonomickým rastom, ktorý by pocítili všetci a nezostal by len na úrovni makroekonomických štatistík, tvorbou udržateľného rozvoja, ktorý by vytvoril silnú a vnútorne súdržnú sociálnu sieť.

Ak nie je solidarita, toto je nemožné. Spomenul som mladých a nedostatok práce. Na svetovej úrovni je to alarmujúce. Európske štáty, ktoré boli pred niekoľkými desaťročiami na vysokej úrovni, dnes trpia v rámci mladej generácie – od 25 rokov nadol – 40 až 50-percentnú nezamestnanosť. Ak nie je solidarita, toto sa nevyrieši. Saleziánom som hovoril: ‚Don Bosco vás založil kvôli výchove. Dnes treba urgentne vzdelávať tých mladých, ktorí nemajú prácu!‛ Prečo? Urgentne ich treba pripraviť pre malé práce, aby mali svoju dôstojnosť ako tí, čo prinášajú domov chlieb. Týmto nezamestnaným mladým, ktorých voláme „ani – ani“ – ani neštudujú ani nepracujú –, aká perspektíva im zostáva? Závislosti, smútok, depresia, samovražda (komplexné štatistiky o samovraždách mladých sa nepublikujú) – či dať sa naverbovať do úletových sociálnych projektov, ktoré by im aspoň ponúkli akýsi ideál? Dnes sa od nás vyžaduje, aby sme sa osobitným spôsobom a so solidaritou starali o tento tretí sektor vylúčenia, kultúry vyraďovania. Prvými sú deti, lebo po nich buď netúžia – sú tu rozvinuté krajiny s pôrodnosťou takmer nula percent – alebo ich nechcú a zabíjajú ich ešte pred tým, než sa narodia. Potom starší ľudia, ktorí sú opúšťaní a ponechávaní napospas a zabúda sa na to, že sú múdrosťou a pamäťou svojho ľudu. Skartujú sa. A teraz prišli na rad mladí. Komu prenechali miesto? Služobníkom egoizmu, bôžika peňazí, ktorý stojí v centre systému, ktorý nás všetkých gniavi.

Nakoniec, rešpekt voči druhému, ktorý sa získava v rodine, sa premieta do sociálneho prostredia v podobe subsidiarity. Takže: nezištnosť, solidarita, subsidiarita. Osvojenie si toho, že naša voľba nie je nevyhnutne tá jediná legitímna, je zdravým cvičením sa v pokore. Rozpoznávaním toho, čo je v druhých dobré, aj napriek ich limitom, vidíme bohatstvo obsiahnuté v rozličnosti a hodnotu komplementarity. Ľudia, skupiny majú právo na to, aby išli svojou cestou, i keď to niekedy so sebou prináša i robenie chýb. S rešpektom k slobode je občianska spoločnosť povolaná podporovať každú osobu, každého spoločenského aktéra takým spôsobom, aby si mohol zastať vlastnú úlohu a vo svojej osobitosti prispievať k spoločnému dobru. Aby sa dospelo k pravde, ktorú nemožno vnútiť, no ktorá sa má dosahovať úprimnosťou a kritickým duchom, je nevyhnutný a podstatný dialóg.

V participatívnej demokracii je protagonistom každá zo síl spoločnosti: pôvodné obyvateľstvo, Afroekvádorčania, ženy, občianske združenia a tí, čo pracujú pre spoločnosť vo verejných službách sú nepostrádateľnými protagonistami tohto dialógu. Nie sú divákmi. Steny, nádvoria a kolonády tohto miesta to vyjadrujú veľmi zreteľne: nesúc elementy kultúry Inkov a Caranqui, nádhera ich foriem a tvarov, originálnosť ich rôznych štýlov skombinovaných obdivuhodným spôsobom, druhy umenia nazývané „Quitská škola“, sú výstižným súhrnom rozsiahleho dialógu, s jeho úspechmi i chybami, v histórii Ekvádoru. Dnešok je plný nádhery a ak je pravdou, že minulosť bola poznačená i pochybeniami a útlakom – čo poprieť nemožno, ani v našich osobných dejinách ich nemožno poprieť – tak potom môžeme povedať, že táto zmes vyžaruje zo seba takú živosť, že nám dovoľuje hľadieť do budúcnosti s veľkou nádejou.

I Cirkev chce spolupracovať v hľadaní spoločného dobra, svojimi sociálnymi i edukačnými aktivitami a podporovaním etických a duchovných hodnôt, ako prorocké znamenie, ktoré prináša lúč svetla a nádeje pre všetkých, zvlášť pre tých najnúdznejších. Mnohí sa ma spýtajú: Otče, prečo hovoríte tak veľa o núdznych, o ľuďoch v biede, o vylúčených, o ľuďoch na okraji cesty? Jednoducho preto, že táto skutočnosť a odpoveď na túto skutočnosť sa nachádza v srdci evanjelia. A presne preto, lebo postoj, ktorý máme zaujať voči tejto skutočnosti, je vpísaný v protokole, podľa ktorého budeme súdení, v 25. kapitole Matúšovho evanjelia.

Ďakujem, že ste tu a že ste ma vypočuli. Prosím vás, aby ste moje slová povzbudenia priniesli do skupín, ktoré zastupujete v rôznych odvetviach spoločnosti. Nech Pán dá, aby občianska spoločnosť, ktorú tu reprezentujete, bola vždy adekvátnym prostredím, kde sa človek cíti doma, kde sa prakticky žijú tieto hodnoty nezištnosti, solidarity a subsidiarity. Ďakujem!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)